Hlboko po hladinou mora podivuhodný a tajomný svet, oveľa rozmanitejší než život odzrkadľujúci sa na jeho povrchu. Po stáročia zostával tento svet mimo dosahu človeka.
No prišiel čas, aby odhalil svoje tajomstvá svetlu sveta.
Všade okolo bola azúrová voda. Mladý muž v nej voľne plával. Cítil sa tak úžasne ľahký a slobodný. Zbadal koralové útesy, okolo neho plávali pestrofarebné ryby a počul akúsi vzdialenú hudbu. Všetko bolo krásne a cítil sa ako v raji. Všetko bolo až príliš krásne, aby...
Paríž 1997
Muž prudko otvoril oči. V hlave ešte počul hudbu, ktorá mu pred okamihom ozývala v sne.
Posadil sa a pretrel si oči. Bol vo svojom dome v pokojnej časti Paríža. Pozrel sa na pravo od seba a pocítil sklamanie, ako každé ráno. Jeho manželka, Simone, zomrela pred 4 rokmi a Jacques sa stále nezmieril s pocitom samoty.
Vstal z postele a zamieril do kúpeľne. Opláchol si tvár studenou vodou a zadíval sa na svoj odraz. Zo zrkadla sa naňho smutne usmieval starý muž.
Príliš starý, pomyslel si a rukou si prešiel po strnisku a hľadal nejaké spojenie s minulosťou. Jediné, čo sa za tie dlhé roky nezmenilo, boli jeho oči. Mali stále tú istú modrú farbu. Mali takú pred štyridsiatimi rokmi, pred dvadsiatimi rokmi a majú ju aj teraz.
Jacques-Yves Cousteau sa mračil na svoju smrteľnú schránku. Jeho duša bola ale mladá a túžila sa vrátiť späť na more. Jeho námornícka duša sa v hluku veľkomesta scvrkávala a čakala na to, kým znova zacíti slanú vôňu mora.
,,Čo si to len nahováram?“ spýtal sa sám seba a jeho hlas sa v prázdnej kúpeľni hlasno ozýval.
Jacques dobre vedel, že odkedy Simone odišla, nemá silu ísť na more. Ona bola jeho spoločníčkou a veľkou oporou v živote. Bez nej by toho veľa nedokázal.
A čo si vlastne dokázal? spýtal sa Jacquesa nejaký zlomyseľný hlások.
Jacques potriasol hlavou, obul si svoje obľúbené papuča, natiahol si župan s iniciálami J.C.
a zamieril do svojej pracovne. Otvoril dubové dvere a zapálil svetlo, ktoré osvietilo miestnosť, v ktorej sa v poslednej dobe často zatváral.
Prešiel ku barovej skrinke a vybral si svoje obľúbené víno. Sledoval, ako sa červená tekutina leje do pohára a potom si decentne odpil. Vyzul si papuče a zaboril nohy do huňatého koberca pod pracovným stolom.
Rozmýšľal.
Pohár položil na stôl a zo zásuvky vybral starý fotoalbum. Pohladil jeho obal a opatrne ho otvoril.
Prvá fotografia pre Jacquesa veľa znamenala. Usmievali sa z nej tri osoby a za nimi bolo vidno more. Muž v košeli, s typickým francúzskym nosom držal okolo pásu mladú ženu v letných šatách. Žena mala ruky položené na pleciach malého, asi deväť ročného chlapca.
Jacques si oprel hlavu o operadlo stoličky a spomínal na deň spred šesťdesiatich rokov.
1919 - Korzika
,,Mama, mama!“ kričal malý Jacques Cousteau a bežal po pláži s mušľou v ruke.
Boli na dovolenke na Korzike a Jacques spoznával krásy mora.
Jeho mama, Élisabeth Cousteau bola nádherná a inteligentná žena. Dlhé čierne vlasy mala spletené do vrkoča a syna obdarila jedným zo svojich nádherných úsmevov.
,,Áno, loulou?“ Jacqeus sa zamračil. Neznášal toto oslovenie.
,,Nehovor mi tak, už nie som dieťa.“
Jeho mama sa usmiala. ,,Prečo si sem bežal?“
Jacquesova tvár sa rozžiarila a ukázal mame, čo mal v ruke. Podarilo sa mu nájsť jednu z tých nádherných mušlí, ktoré niekedy more vyplaví.
,,Je pekná.“ Ocenila ju jeho mama a pobozkala ho na čelo.
,,Je nádherná!“ rozplýval sa Jacques. ,,Raz budem mať takýchto mušlí celú kopu. A budem si po ne chodiť na morské dno.!“
,,Ale no tak, Jacques. Vo vode predsa nemôžeš dýchať. Ako by si asi chodil po dne?“ ozval sa hlas za ním. Jacques sa obzrel a keď zbadal, že jeho otec sa usmieva, nebral to ako vážne.
Daniela Cousteaua by si nikto nemohol pomýliť. Bol to Francúz ako repa a zarytí vlastenec.
,,Neber chlapcovi sny.“ povedala Ělisabeth a pohladila syna po hlave.
,,Jacques, pokiaľ budeš robiť česť Francúzsku, rob si čo chceš.“ smial sa Daniel.
Jacques sa zamyslel a zadíval sa na more. Cítil, že ho niečo ťahá touto cestou.
,,Mami, táto je pre teba.“
Élisabeth vzala do ruky farebnú mušľu a usmiala sa.
Malý Jacques znova odbehol.
More sa mu prihováralo a on začal načúvať jeho volaniu.
1997- Paríž
Jacques s úsmevom spomínal na svoje detstvo. Otočil ďalšie stránky albumu, hľadel na známe tváre, spomínal na časy, keď so sa spolu s priateľmi chodili potápať na pobrežie Stredozemného mora.
Na fotografii spoznával staré tváre. Emil Cagnan, odborník na plynové zariadenia, ktorý mu pomáhal hľadať ventil na správnu reguláciu vzduchu do akvalungu.
Phillipp Taillieza a Fréderic Dumas, jeho priatelia potápači, Maurice Fargues, majster potápania.
Fotografia, z ktorej sa usmievali dvaja „akvanauti“ z Conshelfu I.
Potápači, ktorý si navzájom nasadzovali masky v Conshelfe III.
Fotografia, z ktorej sa usmieval o tridsať rokov mladší Cousteau, pri preberaní ceny za film o výskumoch sveta pod morskými vlnami.
Fotky zo svadby, z rodinných osláv, promócií jeho detí a spoločných dovoleniek.
Zo všetkých fotografií sa naňho usmievali známe tváre. Každá zaznamenávala dôležitý okamih v jeho živote.
Zaujala ho však jedna. Boli na nej štyria ľudia ktorý sa šťastne usmievali. Na ľavom konci stál Fréderic ,,Didi“ Dumas, vedľa neho stál Jacques, ktorý držal za ruku mladú ženu. Bola to jeho Simone. Nikdy nemiloval inú ženu, ako ju. Bola inteligentná, vtipná a bola mu oporou, keď už všetky nádeje zhasli. Posledným v skupinke bol Phillip Tailliez.
1943- južné Francúzsko
Cousteau spolu s priateľmi hľadali prístroj, ktorý by im umožnil efektívnejšie skúmať podmorský svet. V lete 1943 začali títo štyria chodiť na breh Stredozemného mora v južnom Francúzsku, kde testoval svoj prvý akvalung- zariadenie na dýchanie pod vodou, ktorý neskôr znamenal revolúciu vo výskume oceánov.
Dva razy sa Jacques skoro utopil. Simone sa bála vždy, keď odchádzal k moru, no rešpektovala jeho túžbu.
Pamätal si na ten deň, keď mal prebrať zásielku s prvým typom kyslíkových dýchacích prístrojov. Spolu s Dumasom a Tailliezom otvárali debnu ako deti vianočný darček. Vo vnútri našli zostavu troch stredne veľkých valcov so stlačeným vzduchom spojený s regulátorom vzduchu, z ktorého vytŕčali dve trubice, spájajúce sa v náustku. Bola tam aj vodotesná maska na oči a nos a gumené plutvy.
Jacques nikdy nebol nadšenejší. Deň pred tým, ako sa mal ponoriť do mora s novým akvalungom, šli so Simone na obed do jednej z reštaurácií.
Jeho manželka bola nezvyčajne ticho a Jacques začínal niečo tušiť.
,,Chéri, čo sa deje?“ spýtal sa jej potichu. Simone odložila príbor a pozrela sa mu do očí.
,,Bojím sa. Bojím sa o teba. Čo ak sa stane niečo, na čo sme nemysleli.? Niečo, načo sme zabudli?“
Jacques sa smutne usmial a sklonil hlavu.
,,Niekedy sa oplatí riskovať.“ povedal jej a uprene sa na ňu zadíval. ,,Budem mať pri sebe troch ľudí, ktorým by som zveril aj svoj život.“
,,Ale to sa chystáš aj urobiť.“ nedala sa Simone.
,,A práve preto to robím. Viem, že ak sa mi niečo tam dole stane, pomôžete mi.“
Simone uhla pohľadom a pozerala sa na cestu. Dlho bola ticho.
,,Jacques.“ povedala a otočila sa smerom k manželovi.
,,Prisahaj mi, že sa mi vždy vrátiš. Vždy, keď vstúpiš do mora, tak sa mi vrátiš a nenecháš ma samú. Sľúb mi to.“
,,Sľubujem, chéri.“
Simone sa usmiala a vyzeralo to, že sa trocha upokojila.
Dojedli zákusok a pobrali sa domov.
,,Takže, preberme si to ešte raz.“ hovoril Dumas svojim zvučným hlasom. On, Cousteau, Simone a Tailliez stáli na pobreží a nervózne čakali.
,,Ja budem čakať na pláži. Keby sa niečo pokazilo, idem po teba.“ vravel Dumas a hľadel na Jacquesa. ,,Simone bude plávať nad tebou a bude ťa sledovať z hora. Nejaké otázky?“
Jacques sa pozrel na Simone a videl jej odhodlanie. Pokrútil hlavou.
,,Fajn!“ Tailliez tleskol rukami. ,,Tak si teda nasať ten pekelný stroj.“
Priatelia priviazali na chrbát valec a na pás mu zavesili trojkilovú olovenú záťaž. Jacques sa začal brodiť morským príbojom. Chôdzou s pripadal ako Charlie Chaplin. Ešte raz sa pozrel na Simone plávajúcu pár metrov od neho a ponoril sa do vôd Stredozemného mora.
Nebolo to zlé. Vlastne to nebolo vôbec zlé. Začal rýchlejšie kopať nohami a dostával sa do čoraz väčšej hĺbky. Dýchal ľahký vzduch. Pri nádychu začul jemné pískanie, a pri výdychu sa ozval slabý šum bublín. Tlak sa samostatne upravoval podľa potreby. Pocítil príval šťastia.
Pred Jacquesom sa začal objavovať malý kaňon, v ktorom rástli riasy a akési podivuhodné morské rastliny. Piesok sa zvažoval do modrého nekonečna. Voľne zaberal plutvami a čoraz viac sa vzďaľoval od brehu. Jacques bol čoraz viac vzrušenejší a celým telom mu prechádzal adrenalín. Dosiahol morské dno. Pozrel sa nahor. Hladina sa mu zdala ako zle vybrúsený zafír. Vlnila sa a budila dojem, akoby bola pokrčená. Uprostred zazrel siluetu Simone, ktorej veľkosť sa dala prirovnať ku bábike. Usmial sa a zakýval jej. Silueta mu tiež zamávala. Jacques si predstavil, ako mu úsmev opätovala a pokračoval vo ,,vedeckom projekte“.
Hral sa ako malé dieťa. Robil kotrmelce, premety a vývrtky. Stál dole hlavou na jednom prste
a nevedel zadržať úsmev. Bol oslobodený od tiaže a vztlaku, poletoval si v priestore a akvalung fungoval dokonalo.
Jacques premýšľal nad tým , ako hlboko sa môže ponoriť. Bol v hĺbke
Zamieril smerom nahor. Po chvíli sa vynoril z príboja a zložil si masku. Povedal dve slová, ktoré spôsobili výbuch radosti.
,,Funguje bezchybne!
“
Paríž 1997
Jacques pohladil fotografiu. Bol to nádherný deň. Najkrajší bol ale bozk, ktorý mu venovala Simone potom, ako vyšla z mora.
Pozrel sa von oknom. Začínalo svitať. Paríž sa pomaly prebúdzal do ďalšieho dňa.
Jacques obracal v rukách pohár s vínom. Odpil si a znova sa sklonil nad fotografie
Komentáre