Layla

16.Október.1943

,,Prečo to chceš znova skúšať?“ kričala Simone. Jacques chcel znova odísť na more a testovať, do akej hĺbky sa môže ponoriť. Simone s tým nesúhlasila.

,,Potápali ste sa celé leto! Nestačilo ti, keď sa Dumas skoro utopil?“ pýtala sa zlostne.

Bola to pravda. Dumas sa ponoril do hĺbky 63 metrov. More bolo chladné a nepokojné a mužom sa do vody veľmi nechcelo. Jacques sa vtedy ako prípadní záchranca ponoril za ním

do hĺbky 30 metrov. Dumas vtedy objavil ďalšie nebezpečenstvo mora. Cousteau ho nazval l´iversse des grandes profondeurs- hlbinné opojenie.

,,Simone, nesmiem sa nechať odradiť jedným neúspechom.“ odporoval jej.

,,Neúspech? Tvoj priateľ skoro zomrel a ty to nazývaš neúspech?“ kričala

,,A ako to mám nazvať? Simone, počúvaj, “ Jacques strácal trpezlivosť.

,,Už od malička som chcel niečo spraviť, dokázať niečo výnimočné. Bez rizika o jednoducho nejde, Simone! Ty nie si námorná dôstojníčka, ani prieskumníčka, ty nepoznáš ten pocit, keď dosiahneš niečo nové!“

Jacques nezvyšoval hlas, no mal ho neprirodzene chladný.

Simone mala slzy v očiach.

,,Som tvoja manželka, poznám teba, Jacques. A nikdy som si nemyslela, že kvôli vlastnej sláve si ochotný takto riskovať.“ hlas mala tichý.

,,Dobre vieš, že zajtra sa znova pôjdem potápať.“ povedal jej. Otočil sa jej chrbtom a chcel odísť z miestnosti. Vo dverách sa otočil a pozrel na manželku.

,,Simone, ak si moja manželka, mala by si mi dôverovať. Dúfam,, že si nezabudla na to, že som ti dal svoje slovo. Prisahal som ti, že vždy sa vynorím z mora a prídem za tebou.“

Jacques sa zvrtol a šiel si zbaliť veci na zajtrajšiu cestu.

17. Október. 1943

More bolo studené fúkal nepríjemný vietor. Jacques si navliekol akvalung a nasadol do člna. Jeho spoločníci sa o niečom rozprávali, no on ich nevnímal. Myslel na Simone a na ich včerajšiu hádku. Nikdy sa nehádali, možno preto to oboch tak vzalo.

,,Le commandante?“ oslovil Jacquesa jeden z nových členov ich týmu.

,,Jacques. Keď mi hovoríš veliteľ, cítim sa staro.“ opravil ho.

Mladík sa usmial.

,,Ste pripravený? Už sme na mieste.“ Jacques prikývol.

Ponoril sa do studenej vody a chytil sa lana, ktoré bolo spustené do hĺbky, aby ukazovalo správny smer. Jacques držal olovenú záťaž, ktorá šetrila čas a kyslík, a klesal na dno. V hĺbke 30 metrov napísal na malú tabuľku odkaz. Pokračoval v ceste nadol.

Jacques začínal cítiť, že niečo nie je v poriadku. Cítil sa opitý a bezstarostný. Začalo mu hučať v ušiach a v ústach mal horkastú chuť. Prúd začal Jacquesa hádzať sem a tam. Cítil sa ako handrová bábika. Začal byť čoraz viac unavený. Zrazu okolo seba počul hlasy. Zastal.

Jacques sa zmätene obzeral okolo seba a hľadal zdroj zvuku. Hlasy boli čoraz hlasnejšie.

Je tu niekto? preletelo mu hlavou.

Nie, si tu sám, odpovedal u tichý hlások.

A kde vlastne som? spýtal sa sám seba.

Neviem, odpovedal mu hlas, ale prečo máš na sebe tú podivuhodnú vec?

Jacques si siahol na chrbát a zacítil kov.

Chytila ho panika. Nevedel, kde sa nachádza, nevedel, čo to má na chrbte.

Okolo preplávala ryba.

Panebože! skríkol hlas v jeho hlave.

Tá ryba sa utopí! Ona sa utopí! Nemá predsa akvalung! Jacques, musíš je pomôcť.

Áno, musím.

Daj jej svoj prístroj! Iba ťa brzdí!

Áno dám!

To úbožiatko rybička sa utopí, buď prospešný, a pomôž jej!

Jacques už bol pevne rozhodnutý, že malej rybke dá svoj dýchací prístroj. Chcel si vybrať náustok, keď si na niečo spomenul.

Simone! Pred jeho očami sa mu vybavila jej krásna tvár. Prebral sa.

Pozrel sa na lano a chytil sa ho. Bolo skutočné. Zobral tabuľku a napísal na ňu odkaz.

Potom zamieril na hladinu.

Paríž 1997

Jacques Cousteau spal na stoličke vo svojej pracovni. Na stole bol položený prázdny pohár od vína a fotoalbum, ktorý bol otvorený na svadobnej fotografii Cousteauovcou.

Pracovňu pomaly osvetľovalo slnko, ktoré lenivo vychádzalo spoza obzoru. Slnečné lúče dopadali na predmety, ktoré mali význam iba pre le commandante Cousteau. Na jednej z poličiek bola aj malá tabuľka, na ktorej boli načarbané dve slová.

Tabuľka mala pomaly päťdesiat rokov, no písmo stále nevybledlo, a odkaz ostal živý.

Nápis Merci Simone zapadal prachom, no stále bol svedectvom o jednom z najdôležitejších zážitkov námorného dôstojníka, prieskumníka, verného priateľa a milujúceho manžela, Jacquesa Cousteaua.

26.6.1997 Herald de Paris (Parížske noviny) – Nekrológ

S ľútosťou Vám oznamujeme, že Francúzsko navždy opusti slávny Jacques Cousteau.

Bol námorníkom, prieskumníkom, ekológom, filmárom, fotografom, výskumníkom.

Bol milujúcim manželom a otcom, a dobrým priateľom mnohých Parížanov.

Zomrel vo svojej pracovni v  ranných hodinách. Nebohého Couesteaua našla jeho domáca, keď o deviatej hodine ráno prišla do práce.

Celé Francúzsko bude smútiť za týmto významným mužom.

Jacques Cousteau za svoj život pomohol objasniť mnohé záhady podmorského sveta, no jeho život bol príliš krátky na to, aby si splnil všetky svoje sny.

Česť jeho pamiatke.